Moment

CHULIGÁNSTVO NA SLOVENSKU

Povedzme si pravdu, hokejový alebo futbalový zápas bez poriadnej vybičovanej atmosféry za veľa nestojí. Zápas bez pokrikovania, chorálov, rôznych choreografií, časom dokonca bez dymovníc nemá ten potrebný náboj. Určite všetci diváci, čo sa idú pozrieť svoj obľúbený klub, na svoju srdcovú záležitosť, sa zároveň aj tešia, čo zasa vymyslia fanúšikovia.

                      Ja osobne chodievam na hokejové zápasy HK Nitry, o ktorej môžem otvorene povedať, že má jeden z najlepších fanúšikovských táborov na Slovensku. Najprv som chodieval iba ako divák s otcom a bratom. Sadli sme si na tribúnu, otvorili pukance, jadierka kúpili sme si kofolu a čakali, kedy hráči výdu z kabín. Neskôr som bol zasa na zápase s kamarátom a vtedy som si pomyslel: „ Čo takto postaviť sa tam k tým chalanom a začať s nimi fandiť.“  Fanklub má totižto svoj sektor. Postavil som sa teda k nim, skamarátil, s niektorými chalanmi, slovo dalo slovo a objavoval som sa na každom domácom zápase so šálom na krku, vlajkou v ruke naučený všetky chorále, pokriky, choreografie.

                       Futbal? To je už iná kategória. Momentálne sa klubu FC Nitra dosť darí, otázne však je dokedy. Keď Nitra minulú sezónu doma prehrávala čo sa dalo, často aj 2 gólovým rozdielom, začali sa diať veci. Diváci aj fanúšikovia prestali chodievať na futbal, dokonca na oficiálnej stránke fanklubu FC Nitra bol vyhlásený bojkot, ktorý ludí vyzýval prestať chodiť na futbal, pokiaľ hráči nezačnú hrať kvalitný zápas. Tak aj bolo, na futbal chodilo len okolo 1500 – 1700 ľudí, čo je dosť biedne.

                      Tento rok ako som už písal sa Nitre celkom darí, ľudia chodia na futbal a čím viac ľudí, tým lepšia atmosféra a samozrejme tým viac neprístojností na zápasoch, či už „doma“ alebo „vonku“. Keď si odmyslíme tieto nie zrovna najfutbalovejšie správanie, zistíme, že bez nich by futbal nebol futbalom. Áno, píšem o náruživých fanúšikoch tzv. ultras  alebo ultrafans.

                         Dianie na futbalových trávnikoch, chybný verdikt rozhodcu, agresivita hráčov, inkasovaný gól, to všetko sa presúva aj na opačnú stranu „barikády“. Masovosť a množstvo poskytuje anonymitu, a preto sa na štadiónoch objavujú živly, ktoré by do „stánkov“ nemali patriť. A to je osobytá skupina fanúšikov tzv. „chuligánov“.

                                                Chuliganizmus je hlavne o bitkách, výtržnostiach, rozbíjaní výkladov, adrenalíne ale hlavne o dokazovaní hrubej sily, ktorá miestami hraničí s racionálnym správaním sa človeka. Presne takto isto to chápu aj členovia hooligans alebo tzv tvrdých jadier. Jednotlivé fanúšikovské tábory bojujú v tzv. „bitkárskej lige“, ktorú nazývajú aj „tretí polčas“.  V tejto lige si rôzne fanúšikovské tábory dohadujú strety alebo tzv strelky, v ktorých si dokazujú, ktorý fanklub je silnejší. Nakoniec sa týmito prejavmi „ ľudskosti“ pochvália ešte aj na internete.

                              Vďaka takýmto prejavom sa často, niektorý ľudia boja chodiť na zápasy, pretože človek nikdy nevie čo sa v takýchto hlavách môže odohrávať. V minulých rokoch, keď mala slovenská liga akú – takú úroveň, sa na štadiónoch často objavovali fanúšikovia, ktorí popreskakovali oplotenie svojho sektora a vtrhli na ihrisko a na tribúny, kde nič netušiaci diváci ostali nemo sedieť, zatiaľ čo si tieto individuá vybíjali svoju zlosť.

                                To spôsobilo najväčší odlev z tribún, a preto mala dlhé roky slovenská liga takú úroveň akú mala. Otec, ktorý chodil na futbal dlhé roky. Začal tam brávať aj syna, užívali si spolu zápas no nakoniec na futbal prestal chodiť, pretože sa bál aké prekvapenie ich zase stretne na tribúne.

                                         Ešteže tu máme ten hokej, na ktorom sa našťastie nič takéto nedeje, atmosféra je priateľskejšia, až na zopár zápasov v roku. Človek príde, zafandí si, zakričí, postretáva sa s priateľmi  a spokojný s výsledkom svojho obľúbeného mužstva si v noci líha spať.