Moment

     Cesta je dlhá. Zaspávaš. Hoci je ešte deň, ty, oči máš zavreté, na perách úsmev

" Niečo sa jej sníva. " hovorím si.

     Sen.

     Pre mnohých znamená život, ktorý sami nikdy neprežijú.

     Pre iných smrť, ktorú " prežijú " všetci.

     Smrť a jej najbližší, stále prstom na nás ukazujú.

     Do snov sa aj ten najkrajší, avšak aj najbolestivejší, zároveň najpríjemnejší, pre iných tak nepotrebný ľudský cit nasťahuje. Cit, ktorý je tak chladný a teplý zároveň. Láska.

     Spinkaj. O chvíľu sme doma. Obaja na inej ulici, obaja v inom dome.

Rozletíme sa sťa vtáčky, ktoré lietať sa učia, sťa listy, s ktorými vietor sa pohráva.

     Oči krásne, ako svet bez zloby, vojen, hnevu, krivdy a zákazov. Oči, farby gaštanov v neďalekom sade, zavreli sa, snami nechali sa predbehnúť.

     Vlasy na líca, ústa, Ti padajú ako vločky snehu, ktoré zakrývajú našu krajinu tak veľkou, bielou, studenou perinou.

     Dvíhaš ruku, vlasy, pomedzi prsty,  na miesto si ukladáš, pozrieš sa na mňa,  zľahka sa usmeješ. Znova oči sa Ti zatvárajú.

    Len spi.