Mikuláš si vypýtal z davu tri deti, ktoré prišli len kvôli nemu. Tak som sa teda prihlásil s dvoma dievčatami, ktoré mali krásne červené líca a nádherné farebné stužky v kučeravých vlasoch. Boli to iste dvojičky, pretože si boli strašne podobné.
Bola vyhlásená súťaž o najodvážnejší čin. Najodvážnejší čin? Trochu hlúpy názov, keď uvážim, že proti sebe stáli, ani nie metrové, dietka.
Prvé šli dievčatá. Áno, už vtedy som bol gentleman. Obidve sa vybrali k čertovi. Ženská taktika, čím viac, tým lepšie. Chceli všetkým dokázať, aké sú neuveriteľne odvážne. Tak teda prišli k čertovi, ktorý okolo nich pobehoval, poskakoval a vrieskal, aby ich čo najviac vystrašil. Samozrejme, hneď sa rozplakali, nič nevydržia. Po odvahe nezostalo ani stopy. Pravdepodobne ho chceli potiahnuť za chvost, stúpiť mu na nohu alebo chytiť rohy, či sú ozajstné. K ničomu sa však nedostali. Dievčatá. Čo vám poviem.
Nakoniec som išiel ja. Posilnený túžbou vyhrať to kolosálne lízatko na farebnej špajli, ktoré držal krásny anjel, s ešte krajším úsmevom. Vybral som sa priamo za Mikulášom. Nevedel, čo mu chcem urobiť. Pozeral na mňa tými malými očami spoza tých sklíčok na nose a usmieval sa.
Vystrel som ruku, žmurkol som na neho, on žmurkol na mňa. Usmial som sa na neho, on sa usmial na mňa. V tom to prišlo, spravil som to, čo nikto na námestí nečakal.
Tak silno som ho potiahol za bradu, až od bolesti vykríkol. Nastalo hrobové ticho. Deti sa prestali hrať so stužkami, tlstí, červeno líci Íri sa prestali hádať pri koňaku, pekárom v peci na protest zhoreli medovníky, starej hrnčiarke popadali džbány, taniere, čo práve vypálila a žonglérom s rachotom popadali sklenené gule. Nikto si nedovolil pokarhať ma. Preboha, veď mám šesť rokov. Stačilo natlačiť slzy do očí, našpúliť pery a bolo to.
"To je odvaha, neverí v Mikuláša!" - vykríkol veľký čierny muž, ktorý prišiel až z Ameriky, alebo ako sa to volá. "Daj mu odmenu!" - vykríklo malé šikmooké dievča. Oči mala nádherné, ale tie uši. Boli odporne veľké. Bol to ten typ dievčat, ktoré museli robiť všetko nebezpečné. Visieť dole hlavou zo stromov, preskakovať tie najväčšie mláky a starať sa o mladších bratov. Proste, vždy musela byť najlepšia.
Mikuláš sedel stále v kresle. Nezmohol sa ani na slovo. Asi ho stále bolela brada. Neviem. Už som bol pripravený ujsť, v tom však prišiel ku mne čert a dal mi to obrovské lízatko. Páni. To bolo obrovské. Budem ho lízať do ďalších Vianoc, možno dlhšie. Pošepkal mi do ucha, že som veľmi odvážny, vraj by som sa im hodil v pekle.
Rýchlo som mu vytrhol lízatko, ani neviem, či som stihol poďakovať a utekal čo mi sily stačili.
Ja predsa nemôžem ísť do pekla. Mám tu rodičov, starých rodičov, dvoch mladších bratov a jednu sestričku, psa a mačku, ale hlavne mám to veľké lízatko, ktoré by sa mi v pekle roztopilo.
Šťastné a veselé vám praje Boris.
Komentáre
nádherné...
jj