Moment

     Bol piatok, asi šesť hodín večer, keď sme dorazili na najkrajšie miesto na Slovensku a hoci som toho veľa ešte nevidel, dovolím si tvrdiť, aj na svete. Teda aspoň pre mňa. je to miesto najbližšie môjmu srdcu. Dedinka neďaleko Novej Bane, ktorej meno vám nepoviem, lebo by ste tam všetci začali chodiť :). Hneď, ako sme dorazili na našu chalúpku, vybalili sme si z auta veci v počte tri cestovné tašky, dve menšie cestovné tašky, dva „spacáky“ a Lidl igelitku plnú topánok a išiel som s bratom do lesa nazbierať drevo, aby sme si mohli s rodičmi a mojou priateľkou opiecť, pre nás z mesta, tak vzácne "špekačky".

     Keďže bolo veľa hodín, zjedol som na večeru iba tri mastné pochúťky, hlávku cibule, umyl som si zuby a išiel som spať.

     Ráno sme sa všetci naraňajkovali a išli sme na prechádzku do lesa. Huby síce nerástli, ale za ten vzduch by som dal všetko, možno aj viac.

     Večer sme zopakovali pravidelný špekačkový rituál obohatený oroseným Sitňanom. Bola tma, ženy v počte dva kusy, začali byť unavené, pobrali veci zo stola a ja s bratom a s otcom, zostali sme pri ohni. Dobra sme spravili. Nielenže sme sa vyhli umývaniu riadu, ale z lesa sa k nm ozýval nádherný jelení rukot. Určite bol dosť ďaleko, ale keďže máme chalúpku v údolí, bolo krásne počuť, ako vábi lane. Hodnú chvíľu sme ho ešte pri ohni počúvali, pokiaľ nás mamina neprišla zavolať, že treba ísť spať.

     Ráno, keď sme sa zobudili, naraňajkovali a vypili kávu, pobrali sme sa do lesa, či náhodou jeleňa znovu nebudeme počuť. A veru hej. Len, čo sme vystúpili z auta, počuli sme znovu ručanie plné lásky. Mamina, frajerka a ja, traja najnestatočnejší, ostali sme stáť pri aute a brat s ocinom, skúseným mestským lesákom, vydali sa jeleňa vystopovať. Po polhodinke sa vrátili so správou, že jeleň je už preč, môžeme ísť v pohode do lesa. kráčali sme len tak po lese, keď zase bolo počuť ručanie jeleňa zľava, híkanie mamini zo stredu a ručanie ďalšieho jeleňa sprava. Vtedy aj ocino s bratom povedali, že by bolo najlepšie vrátiť sa k autu. To nebolo treba ani hovoriť. Mamina s mojou frajerkou boli asi dva kroky od auta, ja som za nimi nestíhal, tak som trochu zaostával a brat s otcom stáli na mieste a počúvali. Keď sme boli pri aute, rozhodli sme sa, že sa pôjdeme pozrieť na jedno krásne miesto, kde som bol prvý krát asi ako päť, alebo šesť ročný.

     Znova sme vystúpili z auta, prišli k chatke a kochali sa. Frajerka s maminou vyhľadali prvý chládok, do ktorého sa posadili, ja som sa vybral prejsť sa po lúke a brat s ocinom sa vybrali do lesa. Znovu sa ozvalo ručanie jeleňa, zaujímavo blízko. Všetci piati sme pozreli na seba a náhlili k autu. Keďže moja priateľka je z nás najodvážnejšia, kráčala asi dvadsať krokov pred nami nezvyčajne rýchlou chôdzou, keď sa zrazu zastavila. Zbadala v blate stopu. Nie jeleniu. Zbadala stopu, pred ktorou má každý Slovák rešpekt. Ani exekútorova stopa to nebola. Bola to stopa medvedia. Laba o niečo väčšia ako mužská dlaň a vedľa nej ďalšia, trošku menšia. Pravdepodobne sme natrafili na maca s potomkom. Labu sme si pofotili a ponáhľali sa k autu a na chalúpku, pretože sme sa museli pred odchodom pobaliť.

     Po dvoch mesiacoch strávených v jablkových, hruškových a slivkových sadoch v Anglicku, to bol ten najkrajší víkend, aký mohol byť. Už teraz sa teším na budúci rok.