Mal som štyridsaťdeväť rokov. Práve sme sa učili veľkú násobilku a priznám sa, nebola to práve moja parketa. Našťastie som sedel v lavici s Petarom. Petar je typický talian. Až na to meno samozrejme. Narodil sa v Itálii, kde od štyroch rokov neskôr aj pracoval. Od štyroch. J som mal tri roky a už som bol usekový riaditeľ vo firme "O´Donnel and son."
Je to strašný povaľač, ale v škole mu to senzačne páli, to musím, aj keď nerád, odprisahať.
Vďaka nemu som sa dostal do tretej triedy. Doteraz si pamätám príklad, ktorý bol obrovskou priepasťou medzi druhou a treťou triedou. Znel nejak takto:
Rizzo má dve dážďovky. Príde Gretchen, mimochodom
veľmi pekné dievča a dá mu tri dážďovky. Začína pršať.
Koľku bude mať Rizzo dážďoviek?
veľmi pekné dievča a dá mu tri dážďovky. Začína pršať.
Koľku bude mať Rizzo dážďoviek?
Kristepane. A toto má vypočítať štyridsaťtri aj pol ročné dieťa. Pre mňa nemysliteľné, nemožné a priznajme si, neuskutočniteľné. Pre Petara to bola malina. Výsledok? Ten si našťastie nepamätám.
Moja matka, ktorej meno si nepamätám, pracovala pre istého pána, u ktorého zaväzovala labutiam krídla, ktoré on nalovil.
Môj otec, ktorého meni si tiež nepamätám, vlastnil firmu na odchyt ľabutí. Firma to nebola zrovna gigantická. Vlastne, bola to úplne malinká firmička. Okrem môjho otca, tam vraj pracovala nejaká žena. O nej však nič neviem. Myslím.
Obidvaja pracovali do svojej štyridsiatky. Noc čo noc, chodili do práce a triedili ľabute podľa veľkosti, váhy, farby a vzdelania. Do školy nastúpili úplne zniční.
Práve odchádzam zo školy. Je neskoro. Pokiaľ prídem domov, tá oranžová vec vyjde nad obzor. Musím sa poponáhlať. Cez deň sa neoplatí vychádzať z domu. Všetci pekne stoja vo svojich kútoch a sladko spia.
To mi pripomína, že aj ja som mal byť dávno doma, ale škola je škola, chápete.
Petar vraví, že skúšal spať po ležiačky. Skúšal som to aj ja, ale musím konštatovať, je to nemožné a neskutočne nepohodlné. Pekne sa postavím do kúta, prikryjem sa dekou, zavriem oči a celý deň prespím.
Dobrý deň Vám praje Boris.
Moja matka, ktorej meno si nepamätám, pracovala pre istého pána, u ktorého zaväzovala labutiam krídla, ktoré on nalovil.
Môj otec, ktorého meni si tiež nepamätám, vlastnil firmu na odchyt ľabutí. Firma to nebola zrovna gigantická. Vlastne, bola to úplne malinká firmička. Okrem môjho otca, tam vraj pracovala nejaká žena. O nej však nič neviem. Myslím.
Obidvaja pracovali do svojej štyridsiatky. Noc čo noc, chodili do práce a triedili ľabute podľa veľkosti, váhy, farby a vzdelania. Do školy nastúpili úplne zniční.
Práve odchádzam zo školy. Je neskoro. Pokiaľ prídem domov, tá oranžová vec vyjde nad obzor. Musím sa poponáhlať. Cez deň sa neoplatí vychádzať z domu. Všetci pekne stoja vo svojich kútoch a sladko spia.
To mi pripomína, že aj ja som mal byť dávno doma, ale škola je škola, chápete.
Petar vraví, že skúšal spať po ležiačky. Skúšal som to aj ja, ale musím konštatovať, je to nemožné a neskutočne nepohodlné. Pekne sa postavím do kúta, prikryjem sa dekou, zavriem oči a celý deň prespím.
Dobrý deň Vám praje Boris.
Komentáre
chi :D
originalne
originalne
Ďakujem